VÝLET

Od výletu na Muráň prešli asi 3 týždňe a pre Lukáša to začínalo byť ťažké. V práci práve prežívali dosť stresujúce obdobie a on sa pristihol, že minimálne raz denne na Moniku myslí. A myslel aj na pocity, ktoré cítil keď mal v rukách jej nádherné chodidlá. A tak sa napokon odhodlal.

Ahoj. Ako sa máš? Myslíš, že by sme mohli niekedy vyjsť von aspoň sa prejsť? – opýtal sa v správe. Odpoveď cinkla asi za 2 hodiny.

Prechádzka a káva? To by šlo. Vyberáš miesto a ja čas.

Tak sa do toho pustil. Najskôr naozaj uvažoval iba o kratšej prechádzke, ale potom narazil na toto: https://www.podmevon.sk/vylet/masiarsky-bok-pri-krupine

Mal pocit, že ide o jej šálku kávy a tak jej to poslal.

Vravel si prechádzka a toto je riadny výlet :) Ale OK, môžeme. Budúci piatok o 9.00 – navrhla termín.

Je ľahšie brodiť sa životom, keď vás čaká niečo príjemné, na čo sa tešíte. Takže pre Lukáša ubehol po dlhej dobe týždeň ako voda a všetko bolo ľahšie.

A nadišiel piatok 9 hodín ráno. Bol už začiatok septembra a to začína byť pre chlapov vždy nevýhoda – krásne krivky z leta pomaly miznú v jesenných outfitoch. Ale ak poznáte niekoho ako je Monika, je to aj tak jedno. Patrí medzi tie ženy, ktoré sa môžu obliecť aj do vreca a stále vyniknú. Samozrejme, nemala na sebe vreco. Pod zmyselnými očami, ktoré boli ako vždy súčasťou krásnej tváre, mala modrú športovú bundu a potom biele turisticé nohavice. Auto zaparkovali neďaleko obce Babiná, tak ako im radil turistický sprievodca. Chvíľu mlčky kráčali po lesnej ceste.

• Tak čo, ako sa máš? – začala Monika.
• Ach...samý stres poslednú dobu – odvetil Lukáš.
• Pracovne? – opýtala sa zvedavo.
• Áno.
• Tiež to mám podobne. Ale som rada, že už aspoň nie sme zavretí medzi 4 stenami. Tie opatrenia boli hrozné – zhodnotila pocity mnohých po pandémii.

Chvíľu boli opäť ticho a obdivovali miestnu prírodu. Čoskoro narazili na vstup do starého tunela. Prešli ním pomerne rýchlo a ocitili sa na drevenom moste ponad riečku Krupnica.

• Vieš, že na Teba myslím v podstate každý deň? Myslíš, že je to zvláštne? – odhodlal sa na otázku. Zatvárila sa trochu prekvapene a bolo vidno, že rozmýšľa.
• Hmmm...neviem. Asi trochu áno...Ale sme priatelia – odvetila napokon.
• Myslíš každý deň aj na iné kamošky? – opýtala sa po chvíli. Trochu ho to prekvapilo, ale odpoveď poznal.
• Nie.

Zareagovala jemným a trochu tajomným úsmevom. Ak sa do niekoho naozaj zbláznite, nikdy nestačí len fyzická krása. A tak to bolo aj v tomto prípade. Lukáša bavila aj Monikina osobnosť, jej vystupovanie. Cítil niečo ako prepojenie na duchovnej úrovni, prepojenie, ktoré dokáže presiahnuť našu každodennosť a siaha kdesi vyššie, do sfér, ktoré často nevieme pomenovať, iba ich tušíme. Teraz sa ocitili na starej lesnej ceste odkiaľ to bolo už len na skok do k skalopádom Mäsiarskeho boku. Atmosféra ich naozaj očarila. Voda pretekajúca pomedzi obrovské kamene vytvárala príjemný zvukový efekt, ktorý vas odstrihol od každodenných starostí. Hoci bol už september, stále bolo počuť aj spev vtákov v korunách stromov. Na záver sa ocitli na čistinke za skalopádmi. Drevený stôl a lavičky boli zasadené vo vzdialenosti, kde ste vodu stále počuli, ale dalo sa aj fajn porozprávať. Monika si zložila svoj ruksak a začala rozkladať. Paradajky, sendviče, kola....bola naozaj pripravená.

• Fúúha...a ja nič nemám – zahanbil sa Lukáš.
• To nič – odvetila, - ty dnes zabezpečuješ kávu – usmiala sa.

Sendviče chutili po takejto prechádzke výborne. O paradajkách ani nehovoriac. Rozhovor príjemne ubiehal a tak sa napokon Lukáš odhodlal aj na túto tému.

• Vieš...priznám sa, že často myslím aj na tú masáž. Monika sa usmiala, - bolo to fajn – odvetila napokon a pozrela mu do očí.
• Ja...myslíš, že by som to ešte mohol skúsiť? – pokračoval po chvíli. Monika zahryzla do sendviča a mlčky premýšľala.
• Hmmm...Možno – odvetila. Na Lukášovej tvári sa objavilo očakávanie.
• A dalo by sa aj...dnes? – pokúsil sa.
• Teda..ty sa nezdáš! – zareagovala trochu prekvapene ale stále s úsmevom.
• Prepáč – odvetil.
• V pohode.

Opäť mlčky sedeli a dokončovali sendviče.

• Tak dobre – začala napokon Monika, - môžeš ma vyzuť. Pôjdem sa prejsť k tomu skalopádu a aspoň si osviežim nohy. Lukáš sa presunul bližšie k lavičke a kľakol si pred Moniku. Tentokrát mala čierne turistické botasky, ktoré sa podujal rozšnurovať. Potom obe botasky stiahol a objavil čierne kotníkové ponožky.

• Teraz opatrne, dobre? – prerušila ho keď sa rukami blížil k chodidlám. Zamrzol a nechápal.

• No pamätáš. Nechcem, aby si sa dotýkal priamo pokožky. Musíš ma vyzuť len tak, že ich stiahneš –, vysvetlila.

• Tak radšej ich vylož na lavičku – požiadal ju.

Monika zdvihla svoje úžasné chodidlá a oprela si ich na lavičku. Lukášovi búšilo srdce a ledva sa koncentroval. Pomaly chytil pravou rukou prsty jej ľavého chodidla a snažil sa stiahnuť celú ponožku naraz. Ale veľmi to nešlo.

• Mohla by si ho zdvihnúť do vzduchu? – požiadal ju.

• Jasné – odvetila a ľavé chodidlo sa ocitlo nad lavičkou. Teraz ľavou rukou opatrne uvoľnil ponožku z kotníka a vytvoril pri prstoch medzeru vďaka ktorej to išlo úplne hladko. Bol to opojný pocit – ponožka odhalila prekrásne tvarované ľavé chodidlo, tak ako ho stvoril Boh.

• No vidíš, šikovný – zareagovala na to pobavene Monika, - teraz pravé – pokračovala a zdvihla pravé chodidlo.

Lukáš odložil vyzutú ponožku na lavičku a zopakoval rovnakú techniku vyzúvania aj na pravom chodidle. Vidieť vedľa seba obe bosé chodidlá tohto úžasného dievčaťa bol splnený sen. Jedna z mála možností, ako zažiť raj už tu na zemi.

• Ďakujem – vytrhla ho z rozjímania Monika, - idem si ich osviežiť do vody – dokončila a vydala sa bosky k skalopádom.

Lukáš z diaľky sledoval ako si vychutnáva možnosti Mäsiarskeho boku. Po chvíli sa svojou ladnou chôdzou vrátila späť k nemu.

• Bolo to super – zhodnotila spokojne a posadila sa opäť na lavičku.
• Môžeš mi ich obuť – vyzvala ho napokon a vyložila si chodidlá ako predtým. Lukáš zobral ponožku z lavičky a bol veľmi opatrný. Obúvanie bolo o dosť ťažšie. A chodidlo bolo navyše teraz ešte aj vlhké. Ponožku teda najprv nahrnul na hrubšiu vrstvu a opatrne priložil k prstom ľavého chodidla. Monika sa tvárila spokojne a na tvári mala úsmev.
• Opatrne! – ešte naňho trochu zvýšila tlak.

Ruky sa mu trochu zatriasli ale začal. Ponožku pomaly oprel o prsty a sťahoval na dĺžku celého chodidla. Hrozne túžil čo i len šuchnúť po jej krásnej jemnej pokožke, ale samozrejme, že jej prianie rešpektoval. Ponožka bola čoskoro obutá. Zopakoval to na pravej nohe.

• Super, vďaka – zhodnotila Monika.

• Mohol by som teda? – vyzvedal.

• Mohol – odvetila mu po chvíli.

Opäť sa priblížil oboma rukami k ľavému chodidlu a začal ho jemne masírovať. Bola to agónia a siedme nebo zároveň. Siedme nebo, lebo držal v rukách chodidlo baby, z ktorej bol úplne paf a agónia, lebo to bolo stále len v ponožke. Napriek tomu cítil jej úžasnú pružnosť, pevné a krásne tvarované prsty. Pokračoval pravým chodidlom.

• Pozor, už len minúta – vytrhla ho z príjemnej letargie Monika.

Na 10 minútové pravidlo skoro zabudol.

• Stop! – zavelila Monika. Bolo to také rýchle a vedel by pokračovať aj hodinu, ale Monikine prianie zase rešepektoval. Pustil pravé chodidlo.
• Ďakujem – odvetila spokojne a zložila chodidlá z lavičky. Začala sa obúvať. Napokon mu to nedalo.
• Počuj..prečo všetky tie pravidlá? – opýtal sa zvedavo. Na tvári sa jej opäť objavil zamyslený výraz a pozerala ním trochu do neznáma.
• Hmmm...vidím, čo všetko to s tebou robí, tak hádam rozumieš a nechceš to pokaziť – vysvetlila napokon. Zdalo sa že rozumie len tak na polovicu.
• Pozri, je to fajn, ale naboso by to asi bolo až príliš intenzívne – dovysvetlila. Zatváril sa trochu sklamane.
• Keď ja by som tak veľmi chcel – vyjachtal napokon, - aspoň raz!
• Ja viem – zatvárila sa chápavo, - ale rešpektuj to prosím.

Káva vo Zvolene chutila fajn a potom sa už pobrali domov. V aute vyzeral zamyslene.

• Stále na to myslíš? – opýtala sa.
• Áno – odvetil.
• Možno...jedného dňa. Aj na boso. – povedala napokon. Lukáš sa zatváril prekvapene.
• Záleží to na tom, čo všetko si ochotný pre mňa urobiť. Porozmýšľaj – dokončila.
• Dobre – odpovedal.

Cesta domov ubiehala rýchlo.