MURÁŇ

Prešiel mesiac a Lukáša napadlo, že skúsi Moniku opäť pozvať aspoň na kávu. Už mu chýbala.

Iba káva? Radšej by som zas vypadla na nejaký výlet – odpísala.

Potom dostal nápad. Veď spomínala to syslovisko pri Muráni. Bola polovica augusta a teda čas na to ako stvorený.

Zamávala naňho spoza volantu

• Tak čau – pozdravila ho.
• Ahoj – odvetil.

Tentoraz mala kvôli šoférovaniu na očiach slnečné okuliare. Na sebe mala tričko vo vzore šachovnice, krátke rifľové kraťasy a tak ako naposledy, na nohách biele botasky. Počítali s plnou sezónou a nemýlili sa. Zaparkovať v Muráni a požičať si bicykle na posledných 2,6 kilometra bol dobrý nápad. Obaja nebicyklovali už veľmi dlho a tak to bol príjemný zážitok. Vietor odrážajúci sa od Muránskych kopcov ich pred príchodom príjemne osviežil a tak im nevadila ani 26 stupňová horúčava.

Zdalo sa, že aj sysľom by sa zišlo, ak by vedeli bicyklovať. Dosť im chýbal tradičný zvedavý pohľad, aký poznáme z obrázkov v časopisoch a tvárili sa skôr znechutene z horúčavy a toľkého záujmu všetkých tých ľudí. Ale tak ako nám ľudom, aj im dokáže prudko zlepšiť náladu dobré jedlo. Preto nečudo, že sa párik, ktorý práve kŕmila Monika ďatelinou a púpavami hneď zdal spokojnejší. Pobudli tam ešte 20 minút, ale zdalo sa im to na výlet trochu málo. A tak sa vybrali prejsť jednou z mnohých lesných cestičiek. Rozprávali sa o bežných životných starostiach, o tom čo za mesiac zažili. Lukáš sa napokon rozhodol, že to skúsi.

• Vieš...je mi to trochu blbé – začal.
• Čo ako? – trochu nechápala Monika.
• No...minule...tie nohy – pokračoval.
• Že ma boleli? – usmiala sa.
• Nie...že som navrhol masáž...dúfam, že je to v pohode – dokončil. Monika pokračovala asi minútu v chôdzi so zamysleným výrazom v tvári. Napokon začala:
• A prečo blbé? Veď masáž chodidiel môže byť fajn.
• Nevedel som, ako to berieš – vysvetlil.
• Fakt by si to chcel skúsiť? – opýtala sa so zvedavým výrazom v tvári.
• Veľmi – priznal úprimne Lukáš.

Monika sa posadila na lavičku pri jednom z odpočívadiel, ktoré bolo vsadené do príjemného tieňa v zátiší.

• A chceš to skúsiť teraz? – povedala pokojne. Lukáš najprv skoro odpadol. Srdce sa mu rozbúšilo od vzrušenia a strachu zároveň.
• Myslíš priamo tu? –
• Prečo nie – odvetila.
• A...čo keď niekto príde? – opýtal sa trochu udivene.
• No a? Kamošku bolia nohy...alebo mi možno vošiel do botasky kamienok – vymyslela úplne v pohode.
• No...dobre – odvetil po chvíli.
• Tak pozri či nevošiel. Do pravej botasky – pokračovala a pozrela sa smerom k svojej pravej botaske.

Lukáš si pomaly kľakol a začal rozšnúrovavať Monikinu pravú botasku. V tom sa úprimne rozosmiala.

• Ty si blázon – povedala pobavene.
• Čo? – trochu nechápal a bol v rozpakoch.
• Nič. Len ma pobavilo, čo všetko si pre mňa ochotný spraviť – vysvetlila.
• Rýchlo to späť zašnuruj. Jasné, že mi tu nebudeš masírovať chodidlá. Lukáš bol ešte viac mimo, ale spravil ako povedala a o chvíľu už bola pravá botaska späť zašnúrovaná.
• Môže byť, ale napríklad niekde v hoteli. Ak sa ti podarí niečo booknuť, tak ti to tam možno dovolím – dokončila a pomaly sa postavila. Hoci bolo už 14.20, mal šťastie a izba v hoteli Muráň bola ešte voľná.
• Dobre. Tak vyzuj mi pomaly botasky – začala keď sa za nimi zatvorili dvere na izbe. Lukáš si opäť kľakol a pustil do rozšnúrovania botasiek.
• Prečo práve nohy a chodidlá? – nechápala Monika.
• Neber to tak, že je to jediná vec, na ktorú sa koncentrujem, si prekrásna žena a všetko...
• Tíško – prerušila ho. – Pýtala som sa na nohy – vyžadovala ďalej odpoveď.
• No...ako to nazvať?...fetiš? – hľadal správne slová, - jednoducho ma to veľmi vzrušuje – dokončil hľadiac na ňu hore zo svojej trochu podriadenej pozície.
• Hmm...zvláštne – skonštatovala so zamysleným výrazom.
• Dobre. Môžeš ich vyzuť, ale daj pozor, aby si sa dotýkal iba ponožiek – vyžadovala.

Lukáš pomaly chytil jej ľavú rozšnúrovanú botasku a opatrne ju stiahol dole. Odhalil tak krásne tvarované chodilo, ktoré pokrývala biela kotníková ponožka. Bolo to preňho očarujúce. To isté zopakoval s pravou botaskou.

• Dobre. Choď sa posadiť na gauč a otvor nejaké víno – pokračovala Monika. Prešiel ku izbovej chladničke a vybral z nej Cabernet Sauvignon rosé. Našiel vývrtku a dva poháre a prešiel ku gauču, na ktorom už sedela Monika.

• Na zdravie – zdvihla pohár.

• Tak na zdravie – odvetil a pritisol pohár na štrngnutie.

Po chvíli rozjímania pokračovala:

• Tak dobre. Dovolím ti pomasírovať mi obe chodidlá. Ale len na 10 minút a iba v ponožkách..dobre? – zakončila. Lukáš bol trochu prekvapený, ale bolo to viac, ako si kedy vedel predstaviť.
• Dobre – odvetil.

Zdvihla nohy a obe chodidlá si vyložila na jeho kolená. – Začni ľavým – posmelila ho. Lukáš pomaly vzal do rúk ľavé Monikine chodidlo a prvykrát v živote začal niečo, čo ešte nikdy neskúsil. Trochu sa do toho dostával, ale po prvej minúte sa zdalo, že Monika ma spokojný výraz na tvári. Pomaly si usrkávala z výborného vína a Lukáš pokračoval v jemnom stláčaní prstov a celej spodnej plochy chodidla. Zároveň si dával obrovský pozor, aby sa omylom nedotkol priamo pokožky, tak ako si to priala. Bolo to krásne a oveľa intenzívnejšie, ako si kedy vedel predstaviť.

• Teraz pravé – vytrhol ho z príjemnej letargie Monikin hlas. Vo vzduchu sa teraz ocitlo jej pravé chodidlo, ktoré vzápätí začalo dostávať pozornosť, akej sa dovtedy tešilo to ľavé. Dalo sa povedať, že kvalitnejšiu, keďže Lukáš sa počas masírovania toho ľavého dostal do tempa a teraz mu to už išlo lepšie. Aj Monike sa to páčilo. Masáž chodidiel po takomto výlete zameranom na chôdzu prišla naozaj vhod. Obaja si ale uvedomovovali hranice, ktoré boli medzi nimi nastavené a tak, keď nadišla 10 minúta, Monika ho upozornila:

• Tak dobre. Stop! Stiahla obe nohy a dopila víno.

• Ďakujem. Idem sa opláchnuť a môžeme ísť – zakončila.

• To ja ďakujem – odvetil Lukáš a tiež dopil svoje víno.

Takto sa skončil ich výlet do Muráňa.