RÍM

BDSM Footfetish

Jan 7, 2024 · 303 views

Lukáša zobudila notifikácia na mobile. Bola ešte tma, 6.50 ráno. Načiahol sa po telefóne a rozsvietil obrazovku. Ihneď sa mu rozbúchalo srdce. Správa od Moniky! Bola to už priam podvedomá reakcia.

Tak dobre. Ja môžem 15 a 16. Vyberám si ten all inclusiv a samozrejme 2 samostatné izby. Daj do večera vedieť...

Neveril vlastným očiam! Ona s ním naozaj chce ísť do Ríma. Naraňajkoval sa a začal makať. 2x Rím z Košíc, odlet 14 júla o 22.00 Let trvá 6 hodín, takže príchod cca o 4 ráno 15 júla. Takto jej to zhrnul aj do správy. O hodinku to cinklo:

Fíha, super! :) Takže sa vidíme v stredu o 20.30. Môžeme tvojim autom?

Jasné – odpísal.

Na parkovisku pri Kauflande ju zbadal ihneď. Samozrejme, veď už ju poznal. Ale určite by si ju všimol aj keby ju videl prvykrát. Monika bola ten veľmi zriedkavý typ ženy, ktorú keď postavíte medzi ďalších 10 žien, ktoré ste nikdy v živote nevideli, ihneď vynikne. Pre chlapa je neskutočným šťastím, ak môže niekoho takého spoznať. A absolútnym blahom, ak ho dokáže tá baba milovať. Monika bola pomerne vysoká, všetko sa začínalo pážacím účesom, z ktorého žiarila plná tvár a tie najtajomnejšie a zároveň najuhrančivejšie oči, aké si dokážete na babe predstaviť. Bolo jedno, či mala na sebe rifle a sveter alebo šaty. Teraz ale bolo leto, 27 stupňov a stála tam v krásnych modrých šatách na ramienka, na pravom ramene biela kabelka, odhalené nohy sa končili v štýlových bielych botaskách. Tentorkát mala na tvári výraz, ktorý by sa dal najlepšie opísať ako očakávanie. Baby týchto kvalít si môžu dovoliť jednu vec – aroganciu. Sú také krásne a inteligentné, že si naozaj môžu vyberať a dospieť až k prehnanému sebavedomiu a pýche. To však nebola Monika. Keď otvorila ústa, čaro jej osobnosti sa ešte znásobilo. Na každého pôsobila veľmi prirodzene a zo začiatku možno dokonca trochu placho. Ak vás však do svojho sveta pustila, sponali ste úžasné, energické dievča zo zmyslom pre humor, korý ešťe znásobňoval aj jej zmysel pre sarkazmus. A toto dievča s ním teraz cestovalo do Ríma! Niektoré dni sú proste aj rajom na zemi.

Čau – pozdravila keď nastúpila do auta.
Ahoj – odvetil Lukáš.

Cesta do Košic ubiehala pomerne rýchlo. Či už na káve alebo aj teraz sa časom vždy dostali k rôznym, aj osobnejším témam. Pre Lukáša bol trochu zvláštny fakt, že táto úžasna baba, podľa vlastných slov, bola tak často sama. Manžel naozaj veľa pracoval a niekedy mala už jednoducho pocit, že jej časť života prebieha pomedzi prsty. A staré mestá zbožnovala. Preto bola aj ona za túto príležitosť rada. Akonáhle vyrazili na diaľnicu, pustili z hlavy svoje bežné starosti a prepli sa do dovolenkového módu. Let bol pohodový a tak sa snažili aspoň trochu si počas neho pospať. Do hotela dorazili o 4.25 ráno.

Teda, aj tak som riadne uťahaná. Raňajky o 7.30? – opýtala sa pred dverami svojej izby.
Tak to tu píšu – pozrel opäť do bulletinu.
Dobre, tak o 7.30 v jednálni – rozlúčila sa.

Je to príjemný pocit, ak sa na takomto mieste ocitnete s niekým, na kom idú ostatní nechať oči. Monika, tak ako zvyčajne, rožiarila po príchode celú hotelovú jedáleň. Zbožňoval na nej prirodzenosť. Zriedka mala čo i len narúžované pery a ešte nikdy na nej nevidel farebne lakované nechty na rukách. Raňajky boli pomerne ľahké a typicky prímorské. Najmä veľa rýb a na záver brioška s kapučínom.

Bolo 9.20 ráno, ale už v tomto čase takmer 30 stupňov. Kde inde začať spoznávať Rím ako v slávnom Koloseu? Hoci táto, kedysi najväčšia budova v celom Ríme čosi zubom času stratila zo svojej majestátnosti, stále ohurovala tisícky turistov. A teraz tu stáli v nemom úžase aj Lukáš a Monika. Vo vzduchu bola veľmi príjemná atmosféra, svet bol práve po ťažkom boji s celosvetovou pandémiou a toto leto bolo takým prvým symbolickým nádychom po veľmi ťažkých a depresívnych časoch. Lukáš a Monika boli súčasťou asi 50 člennej skupiny, ktorá to práve teraz takto cítila. Možno to bol taký symbol, že niekedy je treba proste vydržať. Ako toto Koloseum – hoci poznamenané storočiami, stále sa tu týčilo a bolo súčasťou moderného veľkomesta. Moniku to, ako mnoho iných historických budov, fascinovalo. Lukáš raz vyslovil teóriu, že je to preto, lebo je to nejaká skúsená duša a už si na tomto svete čosi prežila. Ktovie, možno sa už v Ríme ocitla a to aj v čase keď dal cisár Vespasianus v roku 72 príkaz na jeho vybudovanie. Pomáhala ho projektovať? Možno preto teraz cítila zvláštnu, nevysvetliteľnú nostalgiu. Doba sa zmenila, ale sila miesta zostáva. Ale ťažko povedať, autor zatial nepoznal Monikin názor na minulé životy  Len vedel, že čosi vyžaruje a že takého človeka nestretnete každý deň. Ani každý druhý...

Pri Koloseu trochu vyhladli a tak sa rozhodli sadnúť si na ďalšiu kávu a koláčik. Monika ho trochu prekvapila tým, že napr kávu si nesladila. Hoci čokoládu a koláčiky zbožňovala.

Môžem ja? – opýtala sa keď došlo na účet.
Ta čosi, nemôžeš – odvetil automaticky.Dovolili by ste platiť za kávu a koláčik babe, ktorú považujete za absolútne stelesnenie dokonalosti? Ani Lukáš nedovolil.

O 10.50 už stáli na Piazza della Rotonda a pred nimi sa týčila ďalšia dôležitá budova – Panteón. Tu sa to kedysi všetko začalo. Teda aspoň pre náboženstvo. Chrám bol pôvodne zasvetäný všetkým Bohom. Ich 50 členná skupinka práve stála v nemom úžase nad majestátn osťou tohto diela. Bol to testament toho, čo všetko ľudia dokážu ak sa spoja a vytýčia si jasný cieľ.

Odfotil by si ma? – trochu ho prekvapila otázkou.
Jasné – odvetil. Na okamih ho napadlo, že sa skúsi opýtať, či by mu nedovolila odfotitť sa spolu s ním, ale potom mu to pršlo trochu zvláštne. Napr. na Facebooku bývala na foto väčšinou sama. A tak vznikli Monikine foto z Panteónu.

Tieto majestátne budovy vám zaberú čas a v horúčave dostane telo zabrať. Bolo asi 11.40 a tak sa rozhodli, že je čas na kvalitný obed.

Aj reštaurácia vyzerala majestátne. Bol to bývalý zámok a jeho dominantou v letných mesiacoch bolo dlhé záhradné krídlo lemované z jednej strany hradným múrom a z vonkajšej strany vysokým živým plotom. Čiastočne to tak pôsobilo takmer ako tunel, ale napriek tomu tam bolo dostatok svetla .

Asi vonku, však? – navrhla voľbu Monika.
Určite – potvrdil Lukáš.

Veľký dubový stôl, kde oproti sebe sedeli, bol v príjemnom tieni. V Taliansku nie ste každý deň a tak sa rozhodli pokračovať v načatom štýle z rána a zostať verný talianskej kuchyni. Začalo to aperitívom, konkrtétne likérom Amaro.

Ako prvý chod, tzv. primo si zvolili rizoto. Konverzácia príjemne ubiehala, hoci Lukáš bol zo začiatku dosť plachý a nervózny. Netrvalo to ale veľmi dlho, pretože Monika bola, ako vždy, veľmi milá a vnímavá. Hoci vedel, že vie byť aj striktnejšia – ak bolo treba. Taliani majú svojich obedných chodov neúrekom, ale najmä kvôli obrovskému teplu sa rozhodli skončiť pri seconde – druhom chode. Zvyčajne je to ryba a tak zvolili pstruha na masle a k tomu aj pohár vína.

Druhá časť dňa mala jasný plán. Chceli stihnúť ešte Sixtínsku kaplnku, Baziliku svätého Petra a keďže bola taká horúčava, zakončiť deň pri fontáne di Trevi. Ocitnúť sa na týchto miestach vám dokáže otvoriť oči a zmeniť pohľad na život. Je jedna vec čítať o Sixtínskej kaplnke a niečo úplné iné zrazu sa ocitnúť pred velkoleposťou maľby ako je Michelangelov Posledný súd. Tých takmer 165 m2 a 390 namaľovaných postáv vás dokáže utvrdiť v myšlienke, že človek, hoci stále plný zvieracích inštinktov, ak sa dokáže koncentrovať, vie vytvoriť diela, ktoré ho presiahnu a ašpirujú na niečo vyššie a vznešenejšie ako je on sám. Ako tam tak stáli a obdivovali maľbu, stála sa tá zvláštna a dosť zriedkavá vec – keď si dvaja uvedomia vyššie napísané aj bez toho, aby museli vysloviť čo i len slovo. A o tom by asi umenie malo byť.

Prechod k bazilike svätého Petra padol po príjemnom chládku naozaj vhod. Vlastne ani nevedel či je veriaca a do akej miery. On sám určite v Boha veril, ale nie v Boha spútaného prílišnými dogmami, ktorého v posledných rokoch predstavovala cirkev. Skôr v Boha ako neviditeľný zákon prírody, ktorý, ak správne pochopíme, dokážeme byť v živote šťastní. A často sme neštastní práve preto, že mu dostatočne nerozumieme a potom sa na Boha hneváme. Skôr však ide o našu vlastnú nedokonalosť. Bazilika v ňom vyvolala takéto ťažšie filozofické myšlienky a tak bolo príjemné presunúť sa na záverečný cieľ výletu – fontánu di Trevi. Hoci slnko začalo konečne klesať, horúčava bola stále neznesiteľná. Monika sa preto rozhodla ovlažiť si tvár a vlasy. Zase raz si uvedomil jednu z jej kvalít – čokoľvek urobila, celkový dojem to mohlo vždy len vylepšiť. S mokrými vlasmi vyzerala ešte krajšie a sviežejšie ako minútu predtým a tak mu dovolila urobiť aj zopár foto pri fontáne. A to ho posmelilo k vlastnej spontánnosti a osviežil sa tiež.

Do hotela prišli už za šera a trochu zasnení a plní dojmov. Ocitli sa pred jej izbou a zdalo sa, že už ich čaká len rozlúčka.

Dala by si si ešte pohár vína? – prekvapil odrazu Lukáš. Bolo na nej vidno, že rozmýšľa. Po chvíli zareagovala:
Vieš čo, asi aj hej. Myslím, že na záver dňa padne vhod – usmiala sa.

Kedže stáli pred jej izbou, tak ho pozvala ďalej. Posadili sa oproti sebe k štýlovému kávovému stolíku a Lukáš otvoril víno a nalial 2 poháre.

Tak na zdravie – zdvihol pohár a štrngli si.
Naozaj ďakujem, že si ma pozval. Je to iné počúvať o týchto miestach a vidieť ich v telke a potom tu prísť – pokračovala uvoľnene.
Rádo sa stalo. Aj u mňa to presiahlo očakávania. Najmä tá atmosféra a história mesta – odvetil spokojne.

Chvíľu si takto vymieňali dojmy v pokojnej atmosfére lenivého talianského večera. Jemný vánok z otvorenej terasy umocňoval celkový dojem z práve prežitého dňa.

Ale to chodenie dá riande zabrať. Napríklad nohy dosť cítim. A ešte to víno – dokončila zasnene a s príjemnou únavou v hlase.
Treba pomasírovať? – Lukáš trochu prekvapil aj sám seba keď to z neho vyletelo. Moniku to trochu prebralo a možno tiež prekvapilo.
Myslíš nohy?? – opýtala sa s prekvapeným výrazom v tvári. Iba na sekundu sklopil zrak. -No...áno – odvetil trochu váhavo keď jej pozrel späť do očí.

Teraz sa narovnala v kresle a jej výraz by sa dal najlepšie opísať ako kombinácia prekvapenia a pobavenia. Zároveň bolo vidno, že naozaj tuho premýšľa. Trvalo to síce iba 15 sekúnd, ale Lukášovi to už začalo pripadať ako večnosť.

Hmmm....a možno by to nebolo zlé – odvetila napokon. Z Lukáša opadlo očakávanie a bol naozaj prekvapený.
To fakt? – opýtal sa a tiež sa narovnal. Monika dopila svoje víno.
Neviem. Vravím, možno. Ako nápad to neznie zle...Ale už je neskoro. Možno nabudúce – dokončila a postavila sa.

Aj táto reakcia Lukáša trocha prekvapila.