Talianka s úzkou pičkou

Miláno pulzovalo vlastným rytmom.
Vôňa kávy, pastelové budovy, elegantné ženy... a ja – cudzinec, čo hľadal niečo, čo sa nenájde na mape.

Zastavil som sa pri malej kaviarni neďaleko Piazza della Scala.
Objednal som si espresso a pistáciový croissant – ten, ktorý v Taliansku chutí úplne inak než kdekoľvek inde.

Sadol som si k stolíku vonku a nechal sa unášať teplým vzduchom a vravou okoloidúcich.

A práve vtedy som ju uvidel.

Drobná, tmavovlasá, v letných šatách, s plátennou taškou cez plece.
Zastavila sa pri vedľajšom stolíku, vybrala z tašky náčrtník a ceruzku.
Sústredene kreslila, úplne pohltená svojím svetom.
Ale sem-tam... sem-tam zdvihla oči.
A zakaždým sa naše pohľady stretli.

Prvýkrát rýchly pohľad.
Druhýkrát – zvedavý.
Tretíkrát – s jemným úsmevom, ktorý trval o sekundu dlhšie, než bolo slušné.

Nadvihol som pohár kávy, akoby som jej pripíjal na zdravie.
Usmiala sa.
No viac si ma nevšímala. Aspoň nie otvorene.

Už som si myslel, že to skončí pri tichých pohľadoch, keď ku mne zrazu prišla.

Stála pri mojom stole, v ruke ceruzku, ktorú si nesmelo prehadzovala medzi prstami.

„Ciao,“ povedala.
(Ahoj.)

„Ciao,“ odpovedal som, prekvapený jej odvahou.

Usmiala sa.
Očami ma prešla od hlavy až po päty.

„Tu n'es pas italien, vero?“
(Nie si Talian, však?)

Pousmial som sa.

„Bravo.“
(Výborne.)
„Slovacchia.“
(Slovensko.)

Zasmiala sa a sadla si na kraj stoličky pri mojom stole, akoby sa bála, že sa tým niečo pokazí.

„Elisa,“ predstavila sa a podala mi ruku.

Jej dlaň bola teplá a drobná.
Chytil som ju a chvíľu nepúšťal.

„Christian.“

Ukázala na môj croissant.

„Ti piace il pistacchio?“
(Máš rád pistácie?)

„Come posso resistere a qualcosa di così dolce?“
(Ako by som mohol odolať niečomu tak sladkému?)

Usmiala sa tak, že sa jej v lícach vytvorili jemné jamky.

„Studio architettura.“
(Študujem architektúru.)

Ukázala na svoj blok plný skíc.

„Milano è il posto perfetto per sognare.“
(Miláno je perfektné miesto na snívanie.)

Prikývla.
Z očí jej sršala túžba – po živote, po dobrodružstve, po všetkom, čo ešte neochutnala.

„E tu? Vacanza?“
(A ty? Dovolenka?)

„Forse. O forse sto solo cercando qualcosa di bello.“
(Možno. Alebo len hľadám niečo krásne.)

Zasmiala sa.
Ale tentoraz to bol iný smiech – plachší, jemnejší.

Chvíľu sme sa len pozerali.
Okolie sa stratilo.
Boli sme len my a pomalý tok talianskeho popoludnia.

Potom si náhle uvedomila čas.

Vstala, trochu rozpačito.

„Se vuoi... potremmo... forse incontrarci stasera.“
(Ak chceš... mohli by sme... možno sa stretnúť dnes večer.)

Zdvihol som pohár kávy k ústam a zadržal úsmev.

„Mi piacerebbe molto vederti brillare sotto le luci di Milano.“
(Veľmi by sa mi páčilo vidieť ťa žiariť pod svetlami Milána.)

Zahryzla si do pery, potom sa usmiala...
a kým som stihol čokoľvek povedať, vytrhla z náčrtníka malý lístok.

Položila mi ho na stôl a šepla:

„Galleria Vittorio Emanuele... sotto il grande orologio... alle otto.“
(Galleria Vittorio Emanuele... pod veľkými hodinami... o ôsmej.)

„Se ti va.“
(Ak budeš chcieť.)

A zmizla v dave.

Nezanechala mi číslo.
Ani presný plán.

Len ten malý, nedbalý odkaz, ktorý pálil v mojej ruke.
A prísľub večera, ktorý mohol všetko zmeniť.

Stál som pod veľkými hodinami v Gallerii.
Z davu sa vynorila ona – mladá, jemná, s úsmevom, ktorý vedel privolať búrku aj v slnečný deň.

Biele šaty jej obtínali štíhlu postavu.
Každým krokom v jej opätkoch som cítil, že ma privádza do varu.

„Sei venuto davvero...“
(Naozaj si prišiel...)

„Non potevo perderti.“
(Nemohol som ťa stratiť.)

Krátka prechádzka starými ulicami Milána bola ako pomalá predohra.
Vlhké večerné teplo, vôňa jazmínu, šepot mesta.
Jej hlas jemný, smiech zvonivý, pohľady odvážnejšie.

„Sei così diverso dagli italiani...“
(Si taký iný než Taliani...)
zasmiala sa a nežne sa ma dotkla.

Keď sa mesiac sklonil nad strechy, zaviedol som ju do tichého boutique hotela – miesto, kde luxus nebol prehliadkou, ale súkromným tajomstvom.

Izba bola tmavá, svieže plachty, otvorená terasa, vôňa vína a mora vo vzduchu.
Ona sa ku mne otočila chrbtom, dala si dole šaty – len tak, s nevinou a provokáciou zároveň.

Pod šatami bola len jemná čipkovaná bielizeň, skoro dievčenská.
Úzke boky, štíhly pás, mladé telo, ktoré ešte nespoznalo veľa rúk.

Podišiel som k nej a jemne jej stiahol ramienka.
Šaty spadli na zem.
Obrátila sa.
Holé prsia, bradavky vztýčené, oči rozšírené túžbou.

Bez slov som ju pobozkal.
Najprv jemne, potom hladne.
Jazykmi sme sa hladili, ochutnávali.

Položil som ju na posteľ.
Dal dole nohavičky a nechal stehná nahé, pripravené.

„Posso guardarti?“
(Môžem sa na teba pozerať?)
spýtal som sa.

„Sì... tutto.“
(Áno... všetko.)

Vytiahol som mobil a urobil si pár fotografií – ako leží rozprestretá na bielej plachte, ako si hryzie peru, ako si hladí prsia.
Chcela, aby som ju videl, aby som si ju pamätal.

Zohol som sa k nej, jemne oblízal klitoris, krúžil jazykom.
Začala sa triasť, boky sa jej nadvihovali proti mojim ústam.

„Oh dio... più...“
(Bože... viac...)

Moje prsty v nej tancovali, hĺbšie, rýchlejšie.
A zrazu...
prudký prúd, slastné výkriky.
Jej prvý squirt, nekontrolovaný, divoký, čistý extáza.

Posteľ bola mokrá, ona sa triasla v kŕčoch rozkoše.

„Ancora... ancora...“
(Ešte... ešte...)

Nechal som ju chvíľu oddýchnuť.
Potom som ju obrátil na štyri, rozovrel jej mladé stehná a pomaly do nej vkĺzol.

Jej mladá, úzka pička sa stiahla okolo môjho penisu.

Začal som sa hýbať.
Najprv pomaly, potom drsnejšie.

„Sì... così... più forte!“
(Áno... takto... silnejšie!)

Natiahol som ruku, pritiahol si jej vlasy dozadu.
Ona len zaklonila hlavu a nechala sa viesť.

Prirážal som do nej, kým sa jej telo opäť neroztriaslo v mohutnom orgazme.
Pustila sa a v divokej extáze sa urobila druhýkrát.

Obrátila sa, posadila sa na posteľ a začala ma hladko a vášnivo fajčiť.
Sliny jej stekali po brade, vzdychala pri každom pohybe, chcela ma cítiť až v hrdle.

„Così buono... così duro...“
(Taký dobrý... taký tvrdý...)

Položil som ju na chrbát, roztiahol nohy a vnikol späť.
Ruky na jej bokoch, pohyby tvrdé, neúprosné.

„Sto venendo... insieme...“
(Idem... spolu...)

A urobili sme sa spolu – ja v nej, ona pod mojimi prírazmi, kričiac do tichej noci.

Ležali sme v mokrej posteli, zadýchaní, spotení, šťastní.
Hladil som jej vlasy, zatiaľ čo ona ma bozkávala na hruď.

„Non ti dimenticherò mai.“
(Nikdy na teba nezabudnem.)

Usmial som sa.

„Neanche io... piccola italiana.“
(Ani ja... moja malá Talianka.)

A v očiach sme obaja vedeli – že táto noc v Miláne nám zostane v pamäti navždy.

Ráno som sa zobudil na jemný šum dopadajúceho svetla cez tenké závesy.
Izba voňala po jej pokožke, po noci, ktorú nám už nik nevezme.

Otočil som sa.
Vedľa mňa, prikrytá len tenkou plachtou, ležala ona.
Vlasy rozstrapatené, prsia jemne zdvíhajúce sa a klesajúce s každým dychom.

Talianska bohyňa spánku.

Potichu som siahol po mobile a spravil si pár záberov. 📸
Jej chrbát, jej bok, jej ruka zaborená v mojom vankúši.
Momentky, ktoré som si chcel uchovať navždy.

Po chvíli otvorila oči a usmiala sa.
Tak, ako sa usmieva žena, ktorá vie, že včera v noci patrila iba jednému mužovi.

Pritiahol som si ju k sebe, pobozkal na čelo.

„Buongiorno, bellezza.“
(Dobré ráno, kráska.)

„Buongiorno...“
(Dobré ráno...)
zašepkala a pritúlila sa ešte viac.

Objali sme sa, vychutnávali ticho a teplo našich tiel.

Po rannej sprche, kde sme sa ešte raz nežne dotýkali, sme sa vybrali na malé raňajky.
Kaviareň hneď na rohu ulice, ešte poloprázdna.

Objednala si pistáciový croissant a cappuccino.
Sedela oproti mne, v mojej bielej košeli, ktorá jej veľmi pristála.
Nenamalovaná, strapatá, ale prirodzene nádherná.

Kým si hladila šálku medzi dlaňami, zrazu sa na mňa pozrela s iskrivým pohľadom.

„Quando vengo in Slovacchia... posso venire da te?“
(Keď prídem na Slovensko... môžem prísť za tebou?)

Usmial som sa a pod stolom jej pohladil koleno.

„Saresti la benvenuta... sempre.“
(Budeš vždy vítaná...)

Naša dohoda bola spečatená.
Pohľadom.
Úsmevom.
A vedomím, že niektoré príbehy nekončia posledným bozkom v Miláne.