Presilovka na vlastné telo -1.časť

Masér si obliekol mikinu, nasúkal sa do šľapiek a zišiel po troch schodoch ku bránke. Už z okna zbadal vysokú postavu postávajúcu pred domom. Muž mal kapucňu na hlave, ruky vo vreckách a nervózne sa obzeral po susedstve, akoby hľadal nie vývesku, ale únikovú cestu.
Masér otvoril bránku a usmial sa.
„Čau, ty si Miro, hej?“
Muž prikývol. Z blízka pôsobil robustne — výškovka cez meter deväťdesiat, postava, ktorá ešte stále niesla stopy atlétstva, hoci už trochu zmäkčeného časom. Bol oblečený civilne — šedé tepláky, mikina s logom športovej značky, čo už bola mierne vypraná.
„Poď ďalej, nech tu nestojíme,“ povedal masér, otočil sa a nechal bránku pootvorenú.
Vošli cez predzáhradku, popri levanduli a ružiach, až do útulného rodinného domu. Dom vôňal čisto, ale domácky — nie sterilne. Masér len kývol smerom ku stoličkám:
„Môžeš si tu zložiť veci, dáš si sprchu. Uterák je na umývadle.“
„Sprchoval som sa ráno.“
„To už je pár hodín, uvidíš, že teplá sprcha pred masážou je zmyslovo dôležitá.“
Masér sa zastavil medzi kuchyňou a izbou. Otočil sa. Oči mu na chvíľu zmäkli, ale hlas ostal veselý.
„Inak musím povedať, že realita je teda trochu iná, než tvoja fotka čo si poslal,“ povedal s úsmevom.
Muž sa zasmial, trochu rozpačito.
„Hej... trochu iný účes, no... aj o päť kíl viac.“
„A trošku iná tvár,“ dodal masér, stále s rovnakým tónom.
Ticho.
Muž si zložil batoh na zem, stiahol si kapucňu.
„Volám sa Zoli. Prepáč, nechcel som... klamať. Len, nerád posielam foto, kedže som známy... neviem či šleduješ hokej, ale som si nebol istý, či... keby som možno aj poslal, možno by si si myslel, že je to falošné foto. A po ďalšie či by si ma vôbec chcel prijať, keby si vedel, kto som.“
Masér sa k nemu priblížil.
„Nerobím rozdiely, aj keby si bol Šukaj Egreš. Ale tak pripravil si mi prekvapenie.“
Zoli sa usmial — úkosom, sčasti hanblivo, sčasti odľahčene a dodal.
„Ale fotka penisu bola moja.“
„Chvála bohu, lebo do tej som sa priam zamiloval.“
Obaja sa rozosmiali. Na chvíľu medzi nimi zmizol rozdiel medzi bývalým športovcom a masérom. Zostali len dvaja muži — jeden, ktorý niečo hľadal, a druhý, ktorý sa rozhodol, že mu to dá.
„Tak smer sprcha,“ povedal masér jemne. „a ja si pre teba pripravím nejaký špeciálny olej. Ale plachtu s motívom hokeja určite nemám.“
Zoli sa s úsmevom pobral do kúpeľne. Netrvalo dlho a len s osuškou okolo pása sa vrátil do miestnosti, kde už svietila lampa, tlmené svetlo sa odrážalo od čerstvo navlečeného bieleho prestieradla. Všetko voňalo čistotou a niečím... mäkkým. Bezpečným.
Postavil sa k stoličke, odložil si tam svoje šaty, ktoré si v kúpeľni vyzliekol a chvíľu sa len prehrabával v batohu. Masér sa oprel o zárubňu, prekrížené ruky, úsmev na tvári.
„Nemusíš hrať presilovku s tým batohom. Hľadáš niečo konkrétne? Môžeš ti nejako pomôcť?“
Zoli sa zasmial. Nervózne, ale úprimne.
„Nie, nie, chcel som len vypnúť telefón...“
Zoli našiel mobil a vypol ho. Hrudník mal zarastený, nie upravovaný — niečo medzi prírodou a zanedbaním. Ramená široké, brucho pevné, ale s tým jemným oblúčikom, čo prichádza s vekom, výslužbami a pokojom. Prišiel k stolu, dal si dolu osušku a ešte raz si ňou pretrel medzi nohami. Masér na chvíľu stíchol. Zrak mu automaticky padol tam, kam u väčšiny padne tiež. A čo videl, nebolo nič na smiech.
Zoli mal penis, aký si človek pamätá. Hrubý, s veľkým žaluďom, ktorý pôsobil tak dominantne, že by si zaslúžil vlastný pas. V pokoji pôsobil mohutne, ťažko. K tomu veľké, zvesené varlata — celé to spolu pôsobilo ako dôkaz toho, že príroda mala pri tomto mužovi dobrý deň a nechcela na ničom šetriť.
Masér sa neubránil zvodnému úsmevu.
„Takže... na fotke vyzeral menší.“
Zoli sa začervenal. Ale v jeho očiach sa mihol úsmev, ktorý patril niekomu, kto o pravde dobre vedel.
„To preto ťa volali Kladivo? Vysvetľovali to, že kvôli dôrazným útokom.“
„Hej... No moderátorom sa to takto vysvetlilo... ale hej, vzniklo to tak nejako... chytilo sa to v šatni. Raz po sprche niekto povedal, že ako kukláč by som nemusel nosiť baranidlo, ale týmto by som rozrazil aj pancierové dvere.“
„Máš pravdu. Som rád, že si ho nepoužil pri mojej bránke.“
A to už si Zoli ľahol na stôl a kladivo si pravou rukou pekne upravil, aby ho mal medzi nohami prístupné pre ruky maséra.
Masér si zohrial olej v dlaniach. Zoli mal hlavu otočenú do strany, ruky uvoľnene položené popri tele. Jeho veľké telo zapĺňalo lôžko ako rozliaty med.
Masér začal na ramenách. Palce mu zatlačili do svalov, ktoré boli stále pevné, ale niesli stopy bývalého výkonu — tuhšie úpony, hlboké napätie, stuhnutý krk. Masíroval pomaly, dôkladne, s rytmom, ktorý Zoli okamžite prijal.
Po pár minútach sa ozval:
„To je úplne iné ako fyzioterapeut v klube.“
Masér sa usmial.
„No... predpokladám, že tam sa ti nešmýkali po zadku takto...“ a prešiel dlaňami cez spodnú časť chrbta až na sedacie svaly. Jemne ich premasíroval, hnetlivo, bez zbytočnej hanblivosti. A jemne sa mu dotkol jeho majestátnych gulí.
„Fyzio mal ruky ako kliešte,“ dodal Zoli. „Ale raz... keď bol dlhšie na PNke, lebo si zlomil nohu, tak sme mali jedného externého. Bol to taký... špecialista. Len na záskok.“
„Aha... a s ním prišla aj iná masáž?“ spýtal sa masér, už s jemným úsmevom, zatiaľ čo palcami mapoval vnútorné okraje stehien.
„Vieš... keď si športovec, si zvyknutý, že ťa niekto chytá. Nahota prestane byť problém. Ale on... raz, keď sme boli po zápase úplne vyšťavení, šiel som k nemu a on mi po chvíli masíroval zadok. Tvrdo, ako že zdravotne. Ale potom sa to zmenilo.“
Masér mu teraz jemne nadvihol jednu nohu a roztiahol ju o kúsok do strany. Zoli sa nebránil. Práve naopak — jeho telo sa mu ticho prispôsobilo.
„Zrazu sa mi dotkol gulí, potom vtáka. Vraj omyl. Potom druhý raz. A zrazu som cítil ako jeho ukazovák obkresľuje tvar mojho análu.“
Masér sa pomaly posunul medzi jeho nohy, dlaňou sa zľahka oprel o vnútornú stranu jedného stehna a druhou rukou, takmer nebadane, prešiel po spodnej časti mieška. Zoli nezareagoval slovami — ale jeho telo sa pohlo. Jemne. Pulzovalo.
„A čo si urobil?“ zašepkal masér.
„Nič, nechal som ho. Bol som zvedavý. A tak ma aj urobil, kým som bol na bruchu. Dokončil to.“
„Povedal si to niekomu?“
Zoli sa zadíval vedľa sba „Nie. Nikomu som to nepovedal. Ale... nebolo to zlé.“
„Myslíš, že mali aj iní túto skúsenosť?“
„To neviem... ale predpokladám že hej.“
Masér sa teraz sklonil nižšie. Jeho prsty presne vedeli, kde sa zastaviť. Jemne obchádzal polky, potom ich oddialil a dlaňou sa pohral s tým, čo sa medzi nimi uvoľnilo. Zoliho penis bol v tej chvíli už vcelku tvrdý. To urobili tie spomienky. Masér mu ho vzal do ruky a prešiel po ňom prstami — od koreňa až po žaluď. Hrubý, ťažký.
„Takú to skúsenosť?“ spýtal sa masér, stále so šepotom v hlase, zatiaľ čo mu hladil penis cez dlaň, pomaly, nie naliehavo.
„Asi hej...“ povedal Zoli ticho, takmer s výdychom. Ani sa nepohol. Jeho boky sa uvoľnili. Uterák medzi nohami sa mierne zošuchol. Masér ho nechal klesnúť.
A teraz mal Zoliho úplne pred sebou — nahého, otvoreného, pripraveného na niečo, čo už raz zažil potajme, ale teraz... vedome.

Ak chceš, aby poviedka pokračovala daj lajk či koment. Ak sa ti páčila - urob to isté. Ak sa ti postavil, odfoť a neboj sa poslať. Taká recenzia veľmi poteší.. :-)